Ostatni dzienniczek (17)
Klenot nemej éry
Mal som obdobie, kedy mi prešlo prehrávačom asi jednosto videí z prelomu 19teho a 20teho storočia. Nie sú to však plnohodnotné filmy, aby som mal na nich rovnaký meter ako na tie celovečerné, preto ich nekomentujem ani nehodnotím. No rád by som poukázal na také, aké nadchlo najviac. Šlo o pochmúrnu cestu za spásou v atypickom Meliésovom prevedení. Áno, myslím toho francúzskeho iluzionistu, ktorý zapichol raketu do oka mesiaca, toho slávneho režiséra, ktorý vdýchol pohyblivým obrázkom príbeh. V tomto prípade trápia starého muža kráčajúceho skalnatou pustatinou výčitky z odsúdenia Krista a keď to už vyzerá, že je na prahu vyprahnutia vlastných síl, sa mu zjavuje krížový pochod, neskôr aj diabol, aký ho opäť preberie k životu a cesta pokračuje. Deväť rokov strávených na cirkevnej škole ma naučilo neveriť v Boha, no toto bola jazda ako hrom. Nekompromisný je obraz zjavujúceho sa anjela, ktorý vyčerpaného žida rázne odmieta a ženie ho ďalej. Vykúpenie neprichádza ani hnevom z nebies, ktorý je docielený hrozivo vyzerajúcou búrkou. Starec nenesie zodpovednosť za ukrižovanie Krista, ale nesie doživotný kríž v podobe prekliatia za posmievanie sa Ježišovi na ceste na Golgotu. Ahasver sa týmto prehreškom stal proti svojej vôli nesmrteľným tulákom a to až do druhého príchodu spasiteľa. Aspoň to tak popisuje legenda z 13. storočia. Meliés musel zrejme prechádzať ťažkým obdobím, keď sa odhodlal pre takýto príbeh bez jediného veselého momentu. Technická stránka je brilantná a dej sa odohráva v troch presvedčivo prepracovaných kulisách vyvolávajúcich pocit depresie a beznádeje. Výtvarné stvárnenie využíva dvoj expozíciu pre retrospektívne zobrazenie krížovej cesty a blesková smršť v prenesenom slova zmysle zobrazuje skutočné peklo pre tých, ktorí si spravia nepriateľov na oboch brehoch. A síce sa môže zdať, že má film silný náboženský podtext, nie je tomu tak. Spochybňuje totiž pre vieru to podstatné, odpustenie.
