Marina111

Máj, jún 2015. A toto sú filmy, ktoré som v tomto období videla po prvýkrát, a páčili sa mi najviac...

 

Trochu WW2: 70.výročie konca druhej svetovej vojny zapratalo programy verejnoprávnych televízií množstvom tematických filmov, čo napríklad pre mňa, čoby milovníčku príbehov z čias vojny, nebolo na škodu; práve naopak. Tak som mohla zistiť napríklad to, že nie všetky filmy o vojne zo ZSSR sú propagandistické, nudné a patetické. Dôkaz? ...a rána sú tu tiché. Ani hriešna minutáž nedokázala oslabiť moju pozornosť a za psychologickú drobnokresbu ústredných postáv by to chcelo jedno špeciálnu „čsfd hviezdičku" navyše. O čosi tradičnejšou (tentoraz v pejoratívnom slova zmysle) bola pre mňa trilógia Sám vojak v poli. Na jednej strane oceňujem snahu tvorcov pozrieť sa na vojnu „spoza hraníc", opäť raz skvelého Kvietika či špionážny podtón (alebo aspoň pokus oň); na druhej strane naivnosť, neschopnosť odpútať sa od režimového videnia sveta (nevyčítam, nesúdim, konštatujem) a mnoho hluchých miest...

 

 

Trochu WW2 podľa skutočných udalostí ...ešte že potom prišiel Pád tretej ríše a s ním (v ňom) celá plejáda skvelých hercov (Corinna Harfouch ako Magda Goebbelsová zabíjajúca svojich 6 detí; Alexandra Maria Lara asistujúca nacistickým pohlavárom s pohľadom nevinného dievčatka; fanatický detský vojak Donevan Gunia... a najmä perfektný Bruno Ganz, pre mňa asi najautentickejšie stvárnený Hitler). Za podobne silný príbeh považujem aj Valkýru; aj napriek znalosti dejín sa pri jeho sledovaní divák podľa mňa nemôže ubrániť tomu, aby držal Stauffenbergovi palce, a tajme dúfal, že dejiny sa predsa len prepíšu... Nevraviac o plejáde skvelých (aj keď málo známych) hercov (Carice van Houten, Waldemar Kobus, Christian Berkel a Halina Reijn), ktorých môže divák poznať už i z iného vojnového filmu (pre mňa neprekonateľnej Čiernej knihy). Pre úplnosť spomeniem ešte aj 2 talianske vojnové príbehy: tento a tento. Na ten prvý podľa mňa divák rýchlo (a vlastne oprávnene) zabudne; príbeh talianskej princeznej však hádam stojí za zmienku aj za zapamätanie... A posledná poznámka: Pamätník. Krátky dokument o mieste a udalostiach, ktoré by si zaslúžili omnoho, omnoho viac pozornosti...

 

 

Trochu životných príbehov: Frida a Marylin boli (sú) určite jedny z najpozoruhodnejších žien (nielen) dvadsiateho storočia; nečudujem sa teda, že filmári siahli po ich príbehov (respektíve po časti ich príbehu, ako to bolo v prípade slávnej blondínky). Priznám sa, že príbeh o svojskej maliarke (kreatívne nazvaný Frida... ehm) ma síce oslovil, no zároveň aj odradil svojim temperamentom, atmosférou, odprezentovanými myšlienkami. Všetko vymenované viem akceptovať aj obdivovať, no neviem sa s tým stotožniť – nie ako divák, no ako človek. Hayekovej výkonu sa však nedá absolútne nič vytýkať, právo naopak. Olé! Škoda, že sa to nedá povedať aj o Michelle Williams – chápem, že zahrať ikonickú a nenapodobiteľnú Marylin je véééľkou výzvou, s ktorou sa popasovala celkom dôstojne, no v kútiku duše stále verím, že iné herečky (napr. Rosamund Pike alebo Scarlett Johansson) by to zvládli lepšie. Napriek tomu je môj dojem z filmu o jednom z Marylininých románikov skvelý. Film bol milý, podnetný, objavili sa v ňom hviezdy, ktorých prítomnosť v akomkoľvek filme ma vždy poteší (Judi Dench. Emma Watson) a najmä tu bol... Eddie Redmayne (viem, už som otravná, ale keď on je taký zlatý....) To, čo si myslím o hodnovernosti daného príbehu či o Colinovi Clarkovi, je už iná vec...

 

 

Trochu filmovej všechuti: Nemám veľmi rada karamel, no tento filmový mi zachutil. To asi preto, že ho pripravila Nadine Labaki. O ľuďoch, ktorí si film sami napíšu, zrežírujú a ešte si v ňom aj zahrajú hlavnú rolu, si myslím svoje, v prípade tejto pozoruhodnej Arabky som však ochotná odložiť všetky predsudky. Pod takýto debut by sa podľa mňa radi podpísali mnohí. Mozaika niekoľkých veľmi dobre vyčrpnutých príbehov zo života súčasných arabských kamarátok, jemný humor, príjemná hudba, skvelé herecké výkony, náčrty lások, problémov, obáv, hľadaní, takzvaných riešení... A mnoho podnetov na zamyslenie. No čo viac od debutu chcieť? A celkom mi zachutili aj „školácke komédie". Darmo, veď škola, základ života, a preto sa snáď oplatí spraviť cestu do hlubin študákovy duše... Aj v šesťdesiatych rokoch však vznikla pozoruhodná komédia o školákoch (školáčkach) a ich problémoch... Respektíve o klebete, vďaka ktorej sa pätica maturantiek rozhodne prísť o panenstvo a... Že takýchto príbehov ste videli x? No dobre, ale určite nie v Československu v roku 1967! A tých, ktorí sa zaujímajú nielen o to, či a s kým sa slečnám (ne)podarí vyspať, určite zaujme aj jemná, no dôrazná kritika režimu, skvelý humor, nesmrteľné hlášky a chytľavá hudba Zdenka Lišku... A ešte si poďme dať otázku Kedy zabiť; s autorovou odpoveďou nesúhlasím, ale celý čas som bola ako na ihlách, Matthewa McConaugheya už neregistrujem len ako béčkového krásavca z romantických kravín, Sandru Bullock mám zase o čosi radšej, za životnú rolu Samuel L. Jacksona už nepovažujem tú v Pulp Fiction a klincujúca veta („...predstavte si, že to dievčatko bolo biele") ma definitívne rozplakala.

 

 

Trochu o sestrách Brontëových: Životné osudy troch slávnych sestier – spisovateliek sú naozaj ako z filmu; o to viac nechápem, prečo film o nich bol tak neskonale nudný a patetický. Ani on ma však neodradil od túžby pozrieť si aspoň po jednej filmovej verzii z Búrlivých výšin (od najzaujímavejšej sestry Emily), Jany Eyrovej (od pragmatickej Charlotte) a Tajomnej pani Grahamovej (od feministicky ladenej Anne). Posledné menované som napokon nenašla v inej ako seriálovej verzii; dve známejšie diela v toľkých verziách, že som si vyberala len na základe sympatií hlavných predstaviteľov. V prípade Búrlivých výšin sa to možno aj oplatilo; démonický pohľad Ralpha Fiennesa je na nezaplatenie (hoci v rómsky pôvod jeho postavy neuverí asi ani stará Blažková), a aj Juliette Binoche zvládla svoju dvojúlohu so šarmom sebe vlastným. Už len pre tých dvoch sa dá autorom odpustiť, že úplne spatetizovali pôvodne (príjemne gotické) knižné dielo. A k tejto Jane Eyrovej len toľko: skvelá Mia Wasikowska (hoci by som viac uvítala škaredšiu herečku... Kto čítal knižnú predlohu, pochopí), príjemné rozbitie pôvodnej chronológie (nepoznajúc knihu, zrejme očakávam úplne iný vývin udalostí), výborná výprava... a k zvyšku sa vyjadrím, keď film dopozerám (ja viem, to moje otravné kúskovanie filmov...)

 

 

Trochu rozprávok: Konečne som šla do kina na film, ktorý ma nesklamal. Síce som sa obávala, že 7 zhavranených bratov nebude tak skvelou rozprávkou, akú čakám, no v tomto prípade sa očakávania oplatili. Od čias Perinbaby či Popolušky je to pre mňa najväčší rozprávkový zážitok z tuzemska. A pýtam sa sama seba – prečo som doteraz nevidela žiaden film s Marthou Issovou? To musím napraviť! Je totiž úžasne svojská a svojsky úžasná... To Traja bratia ma už nepotešili až tak ako tí siedmi. Stále to síce bola milá, snivá a aj pomerne vtipná rozprávka, no omnoho predvídateľnejšia, prvoplánovejšia, naivnejšia. Akoby Svěrákovi došiel dych a nápady, keď spojil tri obľúbené rozprávky do jednej a k tomu pridal pár svojich vsuviek (vrátane jednej takmer pedofilnej, keď sa silou-mocou snažil vytvoriť románik medzi Červenou Čiapočkou a poľovníkom). Avšak hudba, herci (napr. Lábus ako bosorka – aj keď tu cítiť inšpiráciu Mrazíkom), kamera, kostýmy – fajn. A na margo – taktiež Svěrákovej – Lotranda a Zubejdy; sympatická ústredná dvojica, jedna milá pesnička, pár pokusov o vtip, a... a to je vlastne všetko. Škoda.

 

 

Trochu seriálov: Musím priznať, podľahla som. Nechápem tomu, ale áno, aj ja už patrím k tým, čo sledovali HIMYM, pýtali sa, kto bude matka, ako to vlastne je s Tedom a Robin, prečítali si Barneyho knihy, dokonca som si istý čas pospevovala aj túto zvrátenosť. A až sa hanbím priznať, že niektoré scény ma rozplakali. Fakt. No čo, každý asi potrebujeme svoju nádielku ilúzií, nádejí a naivity... A na odľahčenie tie roky sedemdesiate. Pohľad Reda Formana, chichot Kitty Formanovej, sladučký Fez, prvé zbližovania sa Erica a Dony, totálne od veci Steven Hyde... Mne to bohato stačí. K zasmiatiu určite.

 

 

A na záver... juhoslovanské Pelíšky alebo tiež filmová kondolencia pre okupované Československo. Doteraz neverím, že nejakej krajine stál náš osud za film. A navyše taký kvalitný, vtipný a milý film! Plnoletí si ho môžu pozrieť aj na youtube: