Bordoshut

Vážené smútočné zhromaždenie!
Veľká a neopísateľná bolesť naplnila naše srdcia, keď sme sa včera dozvedeli o predčasne zlomenom kvete života človeka. Krutá a nemilosrdná smrť vyrvala z našich radov žiaka, syna, spolupracovníka, ktorý mal pred sebou ešte otvorený svet. Neúprosná smrť si zahrala s ešte nezahojenými citmi dobrej matky a zjatrila tieto čerstvé rany tým, že láskavej matke vyrvala z rúk jej najdrahší poklad, jej lenivou krysu na výkrm v mamahoteli.

Matka stratila milovaného syna, učiteľky ospevovaného žiaka a ČSFD výborného kritika. Bolestný je pohľad na rozžialenú matku, ktorá v bolesti stojí pred rakvou svojho synáčika. Je o to tragickejšie, že len pár dní ju delí odvtedy, čo stála pri svojom synčekovi a tešila sa z jeho úspešnej recenzie na Black Adama, ktorej sa pri diváckej obci veľmi darilo. Celý týždeň sa mohla spolu so svojimi blízkymi tešiť z tohto úspechu. Na siedmy deň jeho dobré, láskyplné, ale pritom veľmi postihnuté srdce prestalo biť.

I napriek maximálnemu úsiliu, ktoré vynaložil lekársky tím ČSFD na čele s doktorom Pomothym na záchranu mladého života, podarilo sa ho predĺžiť už len o tri dni. Všetka dobrá snaha vyznela len ako nesplniteľný sen. Prišla nečakaná smrť a skosila život, ktorý sa ešte ani nestihol ako sa patrí vysemeniť, nieto potom zorať. Prázdne ostalo miesto v rodine, prázdne ostalo miesto za kosoštvorcami počmáranou lavicou plnou nalepených žuvačiek, za pracovným stolom, kde dlho do noci Bordoshut zvykol sedávať a písať rádoby vtipné sračky na net.

Veľkým žiaľom sú naplnené naše srdcia. Plody, ktoré ešte celkom nedozreli, predčasne sa vrátili do lona matky zeme. V nesmiernom žiali a v hlbokom smútku jeho rodiny i najbližších zastali sme dnes pre rakvou zosnulého, aby sme sa s ním navždy rozlúčili, aby sme sa mu hlboko poklonili, vtáka mu pofajčili, aby sme vzdali úctu jeho smiešnemu počtu sledujúcich na našom webe. Prišli sme sa rozlúčiť s človekom, ktorému svieca života dohorela a on odišiel zo svojej milovanej internetovej platformy, aby odišiel tam, odkiaľ niet návratu.

Keď osvietený kritik pochopil neodvratnú blízkosť smrti, napísal: „Až zomriem, na svete nič sa nestane a nezmení, len ja stratím svoj život. Maximálne si zopár pičusov oddýchne.“ Tým všetci chápeme skutočnosť, že človek je pominuteľný ako suplovaná hodina výtvarnej výchovy, lebo taký prísny je odveký zákon prírody, života a a hocijakých iných chujovin. Sama tá strašná smrť patrí k životu, je s ním úzko spojená, je jeho zakončením, ale aj pokračovaním vo večných loviskách.

Človek odchádza, už sa nevracia, už sa neopakuje, a predsa tu zanecháva vždy niečo po sebe, niečo, čo môže zostať jedine po človeku. Je to práca, je činnosť života, ktorú vykonal pre spoločné dobro ľudskej spoločnosti. Celých stopäťdesiat sedem recenzií. Jeho choré srdce dobilo. Doznel tlkot, prestala bolesť, ústa onemeli, oči stratili lesk a vplyvom posmrtných telových dejov aj vták trocha stvrdol mu.

Je nad moje sily vyjadriť slovami žiaľ a smútok, ktorý prechovávajú v srdciach jeho najbližší nad touto stratou. Pripadla mi dnes teda veľmi ťažká úloha navždy sa rozlúčiť s nadčlovekom, uzavrieť kapitolu jeho pozemskej púte, jeho života. Života jedného kokota, totiž zásadového človeka. Preto sa vyjadrím slovami básnika Milana Lofasa Rúfusa: „Môj bratan tu leží mŕtvy, jak balvan na louži. Zrak uprený kdes do ďalekého Ústí, zvykol selliť květák pre turisty. Vo vŕbach mlátičkách nad rozzvracenou vodou, sýkorky zobkajú čosi z omrvín zhnitých nohou... tam v bezhlístí u paneláku."

Odpočívaj v izbe, chalan!

podpísaný tím ČSFD

---

https://www.zones.sk/studentske-prace/slohove-prace/4409-smutocny-prejav/
Akorát, že vůbec. Ve škole nám už dlouho drtí koule kvůli kvartálu. Nové recenze čekej každou chvíli!